Louis a Zélia žili v 19. storočí vo Francúzsku a pochádzali z dôstojníckych rodín. Obaja dostali solídnu kresťanskú výchovu. Tým, že Louis a Zélia vyrastali v kresťanských rodinách, skutočne slobodných a oslobodzujúcich, obidvaja uvažovali nad zasväteným životom. Louis sa vyučil náročnému hodinárskemu remeslu, ale jeho túžbou bolo viesť kontemplatívny život a stať sa rehoľníkom v kláštore sv. Bernarda. Jeho túžbe nebolo vyhovené. Usadil sa v Alencone, kde si otvoril hodinárstvo. Ako slobodný muž sa venoval svojej práci a po celý život ho neopustila túžba po „tichom a pokojnom živote v ústraní“. Do každej činnosti pozýval Boha. V každom človeku hľadal Pána. Veľmi často chodil na púte a vydržal dlho v tichu adorovať pred Pánom. Tento spôsob života si zachoval aj v manželstve. Zélia neskôr o ňom povedala: „Môj muž je svätec, želala by som takého všetkým ženám“.
Zéliu nepriťahoval kontemplatívny rád, chcela byť vincentkou, ale predstavená ju odmietla. S pokorou to prijala. Po „rehoľnom sklamaní“ pocítila povolanie do manželstva. Bola presvedčená, že manželstvo je akýsi tretí stav rezervovaný pre tých, ktorí nie sú hodní kláštora (porov. Quantin, A., Quantin, H., 2007, s. 22).
Louis a Zélia spoznali, že Boh od nich žiada službu v manželskom živote, a vydali sa za hlasom, ktorý vnímali svojim srdcom. S úžasnou láskou prijímali deti a učili ich poznávať život. Priali si veľa detí, aby ich mohli vychovať pre nebo. Lenže z deviatich detí im štyri zomreli. Pre rodičov bola smrť detí ťažkou skúškou. Louis časom predal hodinárstvo, aby pomáhal svojej manželke s predajom čipiek. Zélia napriek rizikám podnikania verila, že Pán Boh je dobrý Otec a nikdy nenaloží na svoje deti viac ako dokážu uniesť. Pochopila, že manželstvo a rodina sú privilegovaným miestom na klíčenie a rozvoj svätosti. Vždy pracovala s nádejou a trpezlivosťou. O Zélii sa vie, že bola ženou so silnou vierou a prekypovala entuziazmom.
Obaja manželia boli presvedčení, že každého človeka im posiela Prozreteľnosť. Bolo pre nich dôležité odovzdať deťom svetlo viery, naučiť ich rozlišovať dobro a zlo. Pre päť dcér, ktoré neskôr svoj život zasvätili Bohu, sa žiadny deň nezačal bez „obetovania srdca Pánu Bohu“. Išlo o modlitbu, ktorú ich naučila mama Zélia. „Môj Bože, obetujem Ti svoje srdce, prijmi ho, ak chceš, aby nepatrilo žiadnemu inému stvoreniu. Len tebe, môj dobrý Ježišu“.
Louis mal takmer 50 rokov, keď Terézia prišla do rodiny ako deviate dieťa. V tom čase Zélia dosiahla štyridsaťjeden rokov. Už v tom čase prejavovala viditeľné znaky fyzickej únavy, sprevádzané aj morálnym utrpením zo straty maličkých detí. Jej zbožnosť mala podobu nostalgickej túžby po nebi. Celý život mala Zélia jedinú túžbu: stať sa svätou. Zomrela vo veku 46 rokov. Po jej smrti sa Louis presťahoval z Alenconu do Lisieux, kde mu príbuzní pomáhali s výchovou dcér. Louisovi a dcéram pomohla viera prekonať všetky ťažkosti. Louis trávil so svojimi dcérami veľa času. Čítali si, modlili sa, spievali. Najmladšia dcéra Terezka neskôr vo svojich spisoch poznamenala, že pri modlitbách sa pozerala na ocka, aby vedela, ako sa modlia svätí. Po tom, čo Louis odprevadil svoju najmladšiu dcéru na Karmel, vypukla u neho zákerná choroba a musel byť umiestnený v ústave pre duševne chorých. Po niekoľkoročnom zápase Louis tejto chorobe podľahol. Terezka neskôr na toto obdobie spomína: „boli to roky najplodnejšie v celom našom živote, nevymenila by som ich ani za všetky extázy a zjavenia svätcov. Moje srdce prekypuje vďačnosťou pri pomyslení na tento neoceniteľný poklad. Ježiš nám vzal toho, ktorého sme tak nežne milovali, ešte bolestnejším spôsobom, ako nám v rozpuku nášho života odňal našu drahú mamku… No nebolo to vari preto, aby sme mohli naozaj povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach?“ (Rkp. A, 75r˚)
Vyhlásenie Louisa a Zélie za blahoslavených bolo predmetom zložitých a dlhodobých procedúr. O vyhlásení za Ctených sa rozhodlo v roku 1994. K vyhláseniu za blahoslavených bolo treba čakať na overený a potvrdený „fyzický zázrak“. Tým bolo uzdravenie talianskeho chlapca Pietra Schilira z Milána, ktorý sa narodil (2002) s ťažkou deformáciou pľúc a podľa lekárov nemal šancu na prežitie. Pietro bol zázračne uzdravený na príhovor rodičov Martinovcov, ktorí po uznaní tohto zázraku boli v roku 2008 blahorečení.
Manželia Martinovci svojimi modlitbami a evanjeliovým svedectvom sprevádzali cesty dcér. Kým cesta ich dcéry Terezky sa stala malou cestou, a ona je považovaná za sväticu výťahu, t. j. Božieho náručia, do ktorého sa s dôverou vrhla,Louis a Zélia sú svätcami schodišťa, výstupu zo schodu na schod.
Liturgická spomienka svätých manželov Martinovcov pripadá na 12. júl.
V nedeľu 18.10.2015 ich na Námestí sv. Petra vo Vatikáne svätorečil pápež František. tohto svätorečenie sa zúčastnili aj naši veriaci z farnosti Prievidza – Zapotôčky.
Zdroj:
Quantinoví, H., a A. 2007. Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Svätci bez výťahu. Trnava : SSV, 120 s. ISBN 978-80-7162-684-8
Súborné dielo I. Sv. Terézia z Lisieux: Príbeh mojej duše. Bratislava : Lúč, 1997, 440 s. ISBN 80-7114-130-5