Slovo požehnanie v nás vyvoláva predstavu vzývania Boha za účelom získania nejakej milosti, či dobrodenia alebo zvláštnej ochrany. Boh dáva túto svoju priazeň na príhovor služobníka, ktorý svoj príhovor, teda prosebnú, či žehnajúcu modlitbu prednáša v mene Cirkvi.
Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha. Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako On sám chce. On sám je prameňom a pôvodcom každého požehnania.
Každé požehnanie je darom a zasahuje život i jeho tajomstvo.
Požehnanie v Starom zákone
Božie požehnanie je a bolo prítomné v celých ľudských dejinách; vidieť to aj v mnohých spisoch Starého zákona. Môžeme smelo povedať, že celé dejiny Izraela sú dejinami Božieho požehnania. Z jeho dejín jasne vidieť, že Božia prítomnosť v živote človeka, ba aj celého národa, sa prejavovala požehnaním. Ten, kto žije v Bohu a s kým je Boh, je požehnaný, pretože Boh je prameňom požehnania a jeho požehnanie je vždy prameňom života (Ž 65, 11; Jób 1, 10).
Práve požehnanie sa ukazuje ako jeden zo základných prejavov Božej lásky a starostlivosti o človeka. Všetko, čo Boh dáva, je prejavom jeho požehnania – pokoj a bohatstvo, plodnosť, dokonca voda (Ez 34, 26) a akákoľvek štedrosť prírody.
Podľa viery Izraela je po Bohu prvým prameňom života otec rodiny, a preto jemu patrí právo žehnať. Jeho požehnanie je účinnejšie ako všetky ostatné požehnania ľudí, ale aj jeho zlorečenie je najstrašnejšie (Sir 3, 8).
Požehnanie v Novom zákone
Nový zákon je súvislé naplnený slovami požehnania. Veď akoby nám Otec, ktorý vydal na smrť vlastného Syna, mohol niečo odoprieť (Rim 8, 32)? V ňom nám daroval všetko a nechýba nám nijaký dar milosti.
Kristus, najväčšie Otcovo požehnanie, sa ukázal v evanjeliu, ako požehnáva bratov, najmä najmenších, a ako sa obracia k Otcovi modlitbou velebenia. Napokon, keď vystúpil do neba a Otec ho oslávil, vylial na svojich bratov, ktorých si získal svojou krvou, dar svojho Ducha, aby vedení jeho silou vo všetkom chválili a velebili Boha Otca, klaňali sa mu a vzdávali mu vďaky a konaním skutkov dobročinnej lásky si zaslúžili byť pripočítaní k požehnaným v jeho kráľovstve.
V apoštolských listoch Nového zákona sa s požehnaním stretneme zvyčajne len v závere listu, kde sa požehnanie stáva záverečným prianím autora listu. Napríklad v Liste Rimanom: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou…“ a prakticky vo všetkých Pavlových listoch. V Liste Hebrejom je priamo uvedená modlitba požehnania: „A Boh pokoja … nech vás utvrdí v každom dobre … nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov. Amen.“ (Hebr 13, 20-21)
Kristus nežehnal len ľud, ale vyslovuje aj požehnanie pred lámaním chleba v Emauzách. A tu nie je podstatné, či požehnanie predstavuje nejaké osobitné gesto alebo formulu rozdielnu od eucharistických slov. Je faktom, že eucharistické správy úzko spájajú požehnanie a poďakovanie, a tak práve v Eucharistii nachádza požehnanie svoje naplnenie: je to dokonalý dar Otca svojim deťom, celá jeho milosť, sám Syn Ježiš Kristus.
Požehnanie v Cirkvi
Cirkev, vždy si vedomá toho, že z boku Krista na kríži pramení jej tajomstvo, je ako zázračná sviatosť pokračovaním Kristovej prítomnosti vo svete. Základná štruktúra, v ktorej On v Cirkvi pôsobí, je sviatostná. Práve sviatosti sú pre kresťanov hlavnými „zdrojmi“ Božej milosti a napokon Cirkev samotná je „sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého.“
Viditeľnými znakmi neviditeľnej Božej milosti však nie je len sedem sviatostí, ktoré sú vnímané ako základné úkony Cirkvi, ktorá je Prasviatosťou, pretože v nich sa nevyčerpáva celé bohatstvo jej sviatostného pôsobenia.
V dejinách Cirkvi môžeme sledovať niektoré významné medzníky vývoja požehnaní. Keď sa v západnej cirkvi začalo okolo 12. storočia sedem sviatostí špecifikovať z celého spektra viditeľných liturgických znamení a úkonov, hovorilo sa im „sacramenta maiora“ (veľké sviatosti), kým tie ostatné boli „sacra-menta minora“ (malé sviatosti). Tieto ešte v tom storočí pomenoval Peter Lombardský pojmom sakramentálie, sväteniny.
Neznamená to, že by sväteniny, medzi ktorými vynikajú požehnania, boli nejaké pozostatky, zvyšky sviatostí, pretože oni sú ako prostriedky milosti známe už skôr, ako ich pojem.
Čo sa týka tradície požehnávania vecí a predmetov, vieme, že už na začiatku 3. storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu. V časoch biskupa Serapiona v polovici 4. storočia pozná už aj východná tradícia požehnanie osôb aj predmetov. Rovnako v liturgických knihách Západu používaných v rozmedzí 6. – 8. storočia je známe požehnanie osôb a predmetov. V Španielsku bolo známe požehnanie kňazských rúch a sakrálnych stavieb. A počas stredoveku pribúdalo svätenín.
Požehnanie sa trvalo stalo súčasťou každého liturgického zhromaždenia, pretože je spojené s liturgiou ako slávením, ktoré prináša posvätenie človeka i oslavu Boha. Vyjadruje to aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.“
ÚČINKY POŽEHNANIA:
Požehnania, ako všetky sväteniny, sú symbolickými úkonmi Cirkvi, posvätnými znameniami, ktorými sa na spôsob sviatostí naznačujú účinky, zvlášť duchovné, ktoré sa dosahujú vďaka prosbám Cirkvi.
Každé požehnanie je spojené s modlitbou Cirkvi a cez ňu s Kristom. Práve pre toto spojenie je požehnanie „účinné“. Táto skutočnosť je vysvetlená tézou, že sväteniny pôsobia „ex opere operantis Eeccelesiae“, teda pôsobením konajúcej, modliacej sa Cirkvi. Kňaz, ako aj laik, vysluhuje požehnanie modlitbou a mocou Cirkvi. Avšak nie na základe modlitby jednotlivca, ale modlitby Cirkvi ako takej. Milosť udeľovaná prostredníctvom svätenín – požehnania – je tiež nezávislá od osobnej zbožnosti vysluhovateľa, a to aj napriek tomu, že osobná spoluúčasť je tu dôležitejšia ako v prípade sviatostí.
Všetky požehnania v sebe obsahujú spoločnú modlitbu v mene Cirkvi, teda modlitbu, ktorou sa uznáva Božia vláda nad osobami i vecami, a ktorou sa chváli Božia múdrosť a dobrota a prosí sa o jeho mnohostrannú pomoc.
Duchovný úžitok nepochádza priamo z týchto predmetov, ale z úmyslu a modlitby Cirkvi, a predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú. Toto je pravý rozdiel medzi sväteninami a sviatosťami, pretože sviatosti pôsobia samým svojím vykonaním „ex opere operato“, nie na základe viery vysluhovateľa alebo prijímateľa; oni pôsobia silou Kristovej milosti, ktorou sú z jeho ustanovenia obdarované.
Požehnania (a sväteniny vôbec) často v tej istej „reči znaku“ akoby vlastne boli doplnením sviatostí; vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Sú v ich službe, lebo pripravujú človeka na ich prijatie, ale aj pomáhajú šíreniu milosti prostredníctvom viditeľných znakov.
SLÁVENIE POŽEHNANA:
Cirkev vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy – ustanovila určité napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia. Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila využívajúc právo dané sv. Petrovi „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva…“ (Mt 16, 19).
Cirkev udeľuje požehnania v rozličných životných okolnostiach a využíva pritom stvorené veci, ktoré môžu byť osožné posväteniu človeka a oslave Boha.
Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi. Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch): Prvá časť – čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krátke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho. Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha – ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami. Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.“ Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2002, sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb, či vecí. Ak v danej modlitbe nie je označené miesto jeho vykonania, kríž sa urobí pri slovách požehnať, požehnaj a podobne, alebo ak aj takéto slová chýbajú, urobí sa v závere modlitby.
Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, preto sa pri nich vyžaduje spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich. Slávenie požehnania vecí alebo miest by sa spravidla nemalo konať bez účasti aspoň niektorého veriaceho.
VYSLUHOVATEĽ POŽEHNANIA:
Keďže sväteniny sú úradným pôsobením Cirkvi, Cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom). Aj keď podľa Kódexu kanonického práva je vysluhovateľom svätenín, a teda aj všetkých požehnaní, zo zásady klerik vybavený náležitou mocou (biskup môže udeľovať všetky požehnania, presbyter tie, ktoré nie sú rezervované biskupovi a Rímskemu veľkňazovi, a diakon môže požehnávať podľa konkrétneho dovolenia práva), laici s primeranými vlastnosťami môžu vysluhovať sväteniny vždy v zhode s normou liturgických kníh a podľa úsudku miestneho ordinára.
Udeľovanie požehnania je teda rozlievaním Božej milosti, dobra a ochrany v tomto svete na príhovor Cirkvi. Rovnako sa stáva oslavou Božej moci a vďakou za prijaté dobrodenia. Malo by mať teda významné miesto v našom živote, a to nielen pri oficiálnych liturgických sláveniach, ale aj v bežnom živote. Ak je šírenie lásky a premáhanie zla prvoradou úlohou každého kresťana, každý by mal žehnať a byť požehnaním pre svet, v ktorom žije.