Životopis sv. Terézie z Lisieux, panny a učiteľky Cirkvi

lisieux

Sv. Terézia sa narodila 2.1.1873 v Alencone, v severozápadnom Francúzsku ako najmladšia z deviatich detí rodičom Louisovi a Zélii Martinovcom. Rodičia boli veľmi nábožní. Viera mala kľúčové postavenie v ich živote a viedla ich k tomu, aby v pozemských hodnotách videli predobraz budúceho nadpozemského dobra. Ako najmladšiemu dieťaťu bola Terezke preukazovaná veľká pozornosť a láska. Napriek priveľkej láske, ktorou ju zahŕňali, nebola rozmaznaným dieťaťom. Jej štyri staršie sestry – Mária, Paulína, Leónia a Celina ju ustavične zahŕňali pozornosťou a darmi.

Terezka mala len 4 a pol roka, keď jej zomrela mama. Napriek tomu si jasne spomínala na materinskú lásku, ktorou ju zahŕňala. Bezprostredne po pohrebe našla útočisko v náručí sestry Paulíny, ktorú si zvolila za svoju druhú mamičku. Niekoľko mesiacov od smrti ich matky sa rodina Martinovcov presťahovala do Lisieux. Ich novým domovom sa stal Les Buissonnets.Nové bydlisko sa stalo pre Terezku na viac ako desať rokov miestom pokojného života.

Významnými udalosťami tohto obdobia bolo:

       - tajomné videnie, kedy Terezka vidí zhrbeného a zostarnutého otca so zahalenou tvárou, hoci sa vtedy zdržiaval v Alencone,

       - prvé sväté prijímanie. Terezka na tento deň spomína, že už nebol pohľadom, ale splynutím. Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v oceáne. Terezka si predsavzala neodoprieť milovanému Ježišovi žiadnu obetu a už ako dieťa „zbiera kyticu drobných obetí“ pre Ježiša.

Napriek radostiam života, zažívala mnohé útrapy kvôli svojej precitlivenosti. Odlúčenie od blízkych počas štúdia v penzionáte benediktínskeho opátstva, vstup jej „mamičky“ Paulíny na Karmel a púť otca so sestrami do Paríža sa podpísali na zhoršení Terezkinho zdravia. Niekoľkotýždňové trápenie, voči ktorému bola aj lekárska veda bezmocná, sa podarilo prekonať rodine hlbokou vierou. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého pocítila Terezka pod vplyvom „čarovného úsmevu Panny Márie“ náhlu úľavu. Rozhodujúci obrat v Terezkinom živote však nastal vo vianočnú noc v roku 1886. „Novonarodené Dieťatko Ježiš zmenilo noc mojej duše na najjasnejší deň. V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre moju lásku, urobil ma silnou a odvážnou. Pocítila som, že do môjho srdca vstupuje láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným a odvtedy som bola šťastná“ (Rkp. A, 45r˚).

Po vstupe svojej sestry Paulíny do karmelitánskej rehole pocítila túžbu stať sa karmelitánkou. Táto túžba sa stáva zo dňa na deň intenzívnejšou a Terezka prosí Pána, aby pripravil jej srdce a spravil ho hodným zasnúbiť sa s jeho Božským Srdcom. Boj za vstup do Karmelu bol poznačený viacerými odmietaniami a prekážkami:

  1. s jej vstupom vo veku 15 rokov prvotne nesúhlasil ujo Izidor Guérin (brat jej matky);
  2. superprior nesúhlasil so vstúpením do Karmelu skôr ako dosiahne 21 rokov;
  3. biskup odmietol vstúpiť v 15 rokoch do karmelitánskeho kláštora, ale odporúčal Terezke vykonať púť do Ríma, aby sa upevnilo jej povolanie.

Po dvoch týždňoch po návšteve Ríma dostala Terezka správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora. K svojmu náročnému povolaniu pristúpila bez predsudkov a ilúzií. Konečne sa jej túžby splnili a jej duša pocítila neopísateľne sladký a hlboký vnútorný pokoj, ktorý ju sprevádzal sedem a pol roka a neopustil ju ani v najťažších skúškach (porov. Rkp. A, 69r˚).

Terezka ako karmelitánka žila neustále v Božej prítomnosti a právom mohla opakovať slová: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou“ (porov. 1Kr 17,1; 1Kr 18,15). V deň obliečky prijala meno sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Vybrala si Svätú Tvár, tvár Ježiša Krista, ktorá nemala „podoby ani krásy“ (Iz 53,2). Bola prvou sestrou v Karmeli v Lisieux, ktorá si vybrala toto zasvätenie a obetovala sa milosrdnej Láske.

Terezka cítila povolanie karmelitánky, nevesty, matky, ale tieto povolania jej nestačili. Pochopila, že láska je jediné dobro. Láska je vznešená cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Terezka neobetovala svoj život Božej spravodlivosti ako jej sestry, ale celá sa odovzdala milosrdnej Láske. Takto sa dostala k poznaniu svojho povolania v Cirkvi. V snahe o život v dokonalej láske spoznáva základný význam príkazu lásky. Láska k blížnemu je podľa nej všetkým na zemi, pretože Boha iba natoľko milujeme, nakoľko uskutočňujeme túto lásku. „Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí Láskou. Pochopila som, že iba Láska udržuje údy Cirkvi v činnosti, že keby Láska vyhasla, apoštoli by nehlásali evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelievať svoju krv. Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta... slovom, že je večná! Vtedy som v záchvate svojej blúznivej radosti zvolala: Ó, Ježišu, moja Láska... konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!...“ (Rkp. B, 3v˚).

Terezka chápala malú cestu duchovného detstva ako cestu lásky, ktorá nás vedie k zjednoteniu s Bohom. Pochopila, že živý Boh, ktorý napĺňa nebo a zem a súčasne prebýva v najhlbšom vnútri nášho srdca, musí byť predmetom našich myšlienok a našej lásky. Ukázala cestu, ktorou máme ísť všetci bez rozdielu. Je ňou cesta dieťaťa, ktoré sa zveruje Otcovi, úplne mu dôveruje, vkladá sa bezprostredne do tej náruče, kde sa cíti bezpečne. Terezka nás pozýva objaviť v sebe to, čím oplýva každé dieťa – otvorenosť, dôveru a lásku voči druhým. Na tejto ceste nasledujeme Ježiša Krista.

Sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyriročná. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú, 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi.

Liturgická slávnosť sv. Terézie z Lisieux pripadá na 1. október.

Zdroj:

Súborné dielo I. Sv. Terézia z Lisieux: Príbeh mojej duše. Bratislava : Lúč, 1997, 440 s. ISBN 80-7114-130-5